Pripomenuli sme si 70. výročie holocaustu
Osvienčim. Slovo, pri ktorom mnohým ľuďom prejde mráz po chrbte. Pred sedemdesiatimi rokmi sa hrôzy v jednom z najstrašnejších vyhladzovacích koncentračných táborov skončili. Pri tejto príležitosti naša škola zorganizovala exkurziu, aby sme si pripomenuli a uctili pamiatku všetkých, čo nesmierne trpeli, aj tých, ktorým nebolo dopriate prežiť.
Po príchode sme sa stretli so sprievodkyňou, ktorá nám emotívne vyrozprávala niekoľko príbehov konkrétnych aj anonymných ľudí, viažucich sa k tomuto mrazivému miestu. Prechádzali sme táborom rozdeleným na dve časti – Auschwitz I (staršia časť, ktorá pozostávala z tehlových budov, pôvodne kasární) a Auschwitz Birkenau (novšia časť, pôvodne dedina Brezinka, z ktorej boli ľudia vysídlení a domy prestavané tak, ako to vyhovovalo nacistom).
V prvej časti tábora sa nachádza známy nápis Arbeit macht frei – práca oslobodzuje, ktorý mal slúžiť na oklamanie prichádzajúcich ľudí. Nachádza sa tu najstaršia plynová komora, ktorá sa používala len krátko, pretože tábor bol príliš blízko mesta. Čísla vypovedajú rovnako mrazivý príbeh ako individuálne osudy uväznených a usmrtených – o život prišlo asi 1 300 000 ľudí, prevažne Židov, sovietskych vojnových zajatcov, Rómov, Poliakov a iných národností...
Časť Birkenau sa nachádza asi 3 kilometre od pôvodného tábora, na mieste, kde kedysi stála dedina Brezinka. Pôvodných obyvateľov z oblasti vysídlili, na prestavbu starých a výstavbu nových budov sa využívali väzni. Aj keď mal tábor pôvodne slúžiť na zajatecké účely, nikdy ich nespĺňal. Od začiatku mali uväznení vopred určený osud... Často umierali už cestou, vo vagónoch určených pre dobytok, bez vody, bez jedla, bez priestoru... Tí, ktorí prežili, boli selektovaní na základe rôznych kritérií (ženy, muži, mladí, starí, deti...) a „nevhodní“ jedinci skončili v plynových komorách.
V tábore pôsobil aj známy nacistický lekár Jozef Mengele, ktorý počas vojny prevádzal na väzňoch morbídne, sadistické a nehumánne experimenty. Sám poslal na smrť skoro pol milióna zajatcov, preto mu prischla prezývka Anjel smrti.
Ťažko je opisovať pocity z exkurzie. Zostali sme šokovaní z toho, že história nie sú len strohé informácie, čísla a dátumy. Ťažko sme spracúvali fakt, že sme sa prechádzali v priestoroch, v ktorých sa diali nepochopiteľné hrôzy. Ostáva nám len dúfať, že ľudia sú poučiteľní a nedopustia, by sa čokoľvek podobné ešte niekedy zopakovalo.
Pre tých, ktorým príbehy z Osvienčimu nie sú ľahostajné, ako aj pre tých, ktorí nemohli miesto navštíviť, sprostredkovala jedna z našich sprievodkýň – Kateřina Rudnická príbeh našej rodáčky zo Žiliny, Eriky Bezdičkovej, ktorý si môžete vypočuť ako zvukovú nahrávku na tejto adrese:
Tato zvuková nahrávka (díly 1-5) je vlastně stručný obsah knihy "Moje dlouhé mlčení", ISBN 978-80-86953-77-9.
Janka Lorinczová (5. HA)
Fotogaléria
